Pocasie nebolo prave idealne, ale pokial nepadaju krupy, tak to nic neznamena. Na uzemie parku sme vstupovali zo severnej strany. V jednej miestnej dedinke sme si kupili mapu parku, pozistovali ako sa dostaneme k rezervoaru Llwyn-on a pripraveni na vsetko sme zamierili do kopcov. Ale boli sme pripraveni naozaj?
Ked sa nam uz zacala vytracat z dohladu civilizacia a pod nohami asfaltova cesta, mali sme podla mapy zabocit kdesi do lesov. Mala brana, ktora tam stala, bola sice zavreta, ale nikde ziaden oznam preco tomu tak je a podla mapy tadial vedie turisticky chodnik. Jednym skokom sme ju zdolali a pokracovali podla mapy dalej.
Priroda bola naozaj nadherna. Taka, aku by ste u nas na Slovensku tazko hladali. Kopce neboli sice najvyssie, ale boli zvlastne tym, ze tam nebol jediny strom a napriek tomu sme sa na to vsetko nevedeli vynadivat. Takto nejako som si predstavoval aj Skotske Highlands. Ale o tom neskor.
Pokracovali sme krajinou a nestretli sme zivu dusu, len criedy divne vyzerajucich oviec vsade naokolo. Den ubehol, ani sme sa nenazdali a neboli sme ani zdaleka, tam kde sme chceli byt. Bolo nam jasne, ze noc stravime pod holym nebom. S tym sa ale tak trochu ratalo. Pripravili sme si provizorne lezovisko, najlepsie by bolo pod nejakym stromom, ale kde nejaky zohnat? Vsade okolo nas becali tie divne ovce a my sme nemohli zaspat nie len koli nim, ale aj ten mesiac svietil tak nenormalne ziarivo, ze sa zdalo akoby ani nebola noc.
Rano sme sa pozdravili s oveckami a pokracovali po chodniku. Priroda bola este krajsia ako prvy den, zial toho casu digitalne fotoaparaty neboli a ani fotomobily, takze obrazovu prilohu si mozete len vygooglit.Nikde nebolo ani cloviecika a uz sa nam to zdalo aj trochu divne.Neboli sme uz daleko od najvyssieho vrchu v parku, ked sme zbadali kdesi v doline pod nami zvlastnych ludi v bielych oblekoch ako nam divoko mavaju.Aki mili ludia. Aj my sme im zakyvali a pokracovali dalej.
Po chvilke vsak zacali mavat este zurivejsie a doniesli sa k nam aj divne zvuky a hlasy, ktorym sme vobec nerozumeli. Tak sme zacali zostupovat dole, aby sme zistili, cim sme tak uputali ich pozronost. Ked sme sa stretli, chlapici nam cosi rozpravali mimozemskou recou, ktorou walesstina pre mna doteraz ostala. Ked pochopil, ze nemame sajn co od nas chce, presiel nie velmi ochotne do anglictiny. Hovori: 'Chlpaci a vy ste sa tu ako dostali? Cely park je uzavrety koli slintacke a krivacke. Teraz uzatvarame poslednu cast.Ak vas uvidi hliadka, mate £5000 pokutu'. Hlava sa mi zakrutila z tej sumy a uz v duchu som zacal preratavat vtedajsim kurzom 70SK/£1 a rozmyslal kolko rokov stravim na farme oberanim jahod.
Ked som si to prebral, tak mu hovorim, ze mi ideme z druhej strany parku a tam ziadne zakazy neupozornovali na taku prijemnu pokutu za prechod. Pre istotu som nespomenul, ze sme v parku aj prenocovali. Chlapik nam ukazal cestu von kade mame ist a ze sa mame skusit vyhnut hliadkam. To napadlo aj nas a tak sme sa ako partizani plizili von z parku. Samozrejme, ze sme natrafili na podobnu branu ako na zaciatku, ale tentokrat za nou boli dve auta hliadok. Zachvatila nas mierna panika, ale co nam ostavalo ako tadial prejst. Naspat sa ist nedalo. Len v jednom aute ktosi sedel a kedze bola brana znova zamknuta, tak sme ju pred ocami tej hliadky preliezli.
Chlapik zjavne nevedel co si ma o tom mysliet, najma ked sme sa mu pozdravili a presli dalej akoby nic.Nechal nas na pokoji, mozno to bol nejaky praktikant, neviem. Tolko stastia naraz. Isli sme teda dalej po lesnej ceste spokojni ako sa to skoncilo, ked za jednou zakrutou stalo policajne auto a typek uz teda vobec na praktikant nevyzeral. Vysiel z auta, dal si dole slnecne okuliare a neveriacky na nas hladel, az kym sme nedosli k nemu. Hovorim si, tak to je koniec. Ostavam zit v UK a zarabat na pokutu. Skusili sme zachovat duchapritomnost v najvacsej moznej miere a skor ako nieco povedal som sa ho spytal, ze ako sa dostaneme k tomu rezervoaru. Ze ideme z druhej strany a nevieme, ci ideme dobre. 'Chlapci, a vy viete, ze toto je zakazane uzemie'? A my ze hej, uz nam povedali. 'Odkial ste'? 'Zo Slovenska', povedali sme. V tom sa mu nejako rozjasnila tvar a opytal sa, ze ako sa nam paci Wales? Zacitili sme svoju sancu a spustili. Fantastic, super, great, a vela inych superlativov. Policajt spokojny s nasim zaujmom o jeho krajinu nam len oznamil, aby sme si umyli topanky vo vedre a ze mozeme pokracovat dalej. Ukazal nam cestu a k nasemu jazeru uz nebolo daleko....
